Navštívili sme tetu Olu.

Autor: Monika Minárová | 29.11.2015 o 0:55 | Karma článku: 8,64 | Prečítané:  908x

Keď je človek už starý, treba ho odložiť niekam preč lebo už naňho nemáme čas. Takto to funguje vo veľa rodinách a je zarážajúce, že rozhodnutie ľudí, ktorí niekoho takto odložia nedokáže nič osvietiť. Ja sa pýtam - PREČO?

Pred pár dňami som na podnet mojej mamy podnikla nečakanú návštevu našej známej, tety Oly.  Teta Ola má viac ako 90 rokov a momentálne je v ústave v Bratislave. Ako malé dieťa som si ju uchovala v spomienkach. Bola vždy veľmi milá, láskavá a jej uhladené spôsoby boli výnimočné. Tak som si ju pamätala.

Moja mama, ktorá bola u mňa na návšteve navrhla, aby sme ju navštívili. Hneď som sa pre tento nápad nadchla, lebo tetu Olu som nevidela dobrých pár rokov. Aj keď sa neviem dobre orientovať v Bratislave, po pár zastávkach a radách ochotných ľudí sme nakoniec dorazili na miesto. 

Vošli sme do izby a z postele sa na nás usmievala útla osôbka s milým úsmevom a podlomeným zdravím. Ale bola to stále ona, usmiate oči a láska v srdci. Toto človek nevidí každý deň, toľko radosti. Veľmi sa potešila, keď nás zbadala. Išli sme na návštevu na chvíľu ale zotrvali sme skoro dve hodiny. Bolo toľko tém, o ktorých sme sa mohli rozprávať. Na všetko sa vypytovala, ako žijeme, ako sa majú známi. Rozprávala o svojej rodine. A rozprávala o nich veľmi pekne. Bolo vidieť, že svoju rodinu miluje nadovšetko.

A napriek tomu... Táto rodina ju odložila do ústavu. Do ústavu, kde ju nemôžu navštevovať jej známi lebo je to od jej domova vzdialené 300 km. Do ústavu, kde za ňou tých 300 km nemôže dochádzať ani jej vlastná rodina. Prečo? Prečo ju dali tak ďaleko od domova?  Od spomienok, od ľudí, ktorých má rada?

Možno jej chceli pomôcť lebo bola po úraze a potrebovala doliečenie. Ale potrebuje aj lásku a prítomnosť svojich blízkych. Je slabá ale jej láska v srdci je tak silná, že zdolá všetky prekážky. 

Keď sme sa spolu rozprávali, povedala: "Tykaj mi." A ja som si to v tej chvíli nedokázala predstaviť. Veď som od nej viac ako polovicu jej života mladšia. Ale bolo to také milé.

Rozprávala o tom, ako rada by videla svojich známych a vyslovila ľútosť nad tým, že je od nich tak ďaleko. Chcela by byť bližšie k domovu. Chápala som ju a v tej chvíli mi bolo ľúto, že jej nemôžem pomôcť. Pozrela sa na mňa svojím láskavým pohľadom a povedala: "Aká si milá. " Aj mojej mame to povedala niekoľkokrát. 

Úprimne ma mrzí, že takýto vzácny človek leží v ústave stovky kilometrov od domova a nevie, čo s ním bude. Úprimne ma mrzí, že rodina nehľadá spôsob ako ju umiestniť bližšie k domovu, aby ju mohli navštíviť priatelia a iná rodina. 

A tak si kladiem otázky. Ak sa dožijem jej veku, skončím ako ona? Odloží ma moja rodina? A dožijem sa vôbec tak krásneho veku? 

Život je veľakrát k nám krutý a len ľudia ako teta Ola dokážu svoj kríž niesť s pokorou a láskou v srdci. Hlboko sa skláňam nad týmto človekom. Prajem tete Ole, aby sa zotavila po chorobe a aby sa vrátila domov. Aby ešte videla naše tatranské štíty. 

Žijeme uponáhľaným životom a častokrát hľadáme pohodlnejšiu cestu. Skúsme raz ísť tou tŕnistou aj napriek tomu, že to bude náročné. Skúsme sa vžiť do úlohy toho, kto nám je na príťaž lebo aj my raz budeme starí a budeme potrebovať pomoc.. Skúsme to...

Urobila som si fotku na pamiatku a teta Ola si veľmi priala, aby som ju doručila jej synovi. Neviem na neho nájsť žiadny kontakt a preto túto fotku pripájam k článku. Možno sa k nemu dostane ak to ľudia budú zdieľať. Možno mu mama takto na diaľku pošle odkaz, ako veľmi ho ľúbi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?