Kto z vás pozná Liptov, dá mi určite za pravdu, že je to jedno krásne miesto, kam sa človek rád vracia. Majestátne hory a malebná príroda nám dáva pocit, že sme tu v bezpečí. Mám rada Liptov, jeho krásy i keď som niektoré miesta nikdy nenavštívila.
Keď je človek mladý, túži cestovať, spoznávať stále niečo nové. Aj ja som vždy mala pocit, že potrebujem vypadnúť z našej malej, bohom zabudnutej dedinky, kde každý každého pozná a každý o každom všetko vie.
Na kopce, ktoré pomaly vidím z okna som nikdy nevystúpila. V Tatrách je len pár miest, ktoré som navštívila. A niektorí turisti? Cestujú dlhé kilometre aby sa pozreli, ako vyzerá svet z Lomnického štítu. Celé rodiny tu trávia dovolenky a vracajú sa každý rok lebo sa tejto krásnej prírody nevedia nabažiť. I v našej dedinke si dovolenkári väčšinou zo západného Slovenska kupujú staršie domčeky, ktoré potom prestavia na krásne chatky a trávia na Liptove celé leto.
Ja som sa presťahovala na západné Slovensko a žijem tu už 13 rokov. Mám tu svojich priateľov a známych, toto je teraz môj domov. No pri každom návrate prežívam pocit šťastia. Po rokoch som pochopila aké je dôležité vedieť kam patrím.
Vždy keď sa vraciam na Liptov, poviem, že idem domov. Teším sa na pohľad, keď ma víta mohutný Kriváň a jemný opar sa vznáša nad kopcami. Teším sa na rodinu a priateľov, ktorých stretnem lebo vždy ostanú súčasťou môjho života.
Nikdy nezabudnem na chvíle, ktoré som so svojimi kamarátmi prežila. Chalani mali vtedy viac vlasov a dievčatá boli bez vrások. Zostarli sme ale spomienky nám ostali. Spomínam na to, ako sme po prebdenej noci na dedinskej zábave spolu s východom slnka vystupovali na vrchol Kriváňa. Vtedy sme mali energie na rozdávanie a nezaťažení starosťami sme s ľahkosťou kráčali, aby sme sa hore odfotili pri kríži. Alebo naše víkendy na chate na Podbanskom, kde sme v srdci prírody trávili bezstarostné chvíle.
Jáj domov, spomienky, ľudia. Na toto sa teším a ešte na voňavé koláče na maminkinom stole.