Ako obyčajne ten deň začal...

Autor: Monika Minárová | 2.11.2015 o 10:44 | Karma článku: 5,25 | Prečítané:  707x

Edo a Klára boli manželia 10 rokov. Deti nemali a tak riešili len bežné starosti a problémy. Občas si zašli na večeru či do kina. Mali rovnaké záujmy, turistiku, lyžovanie, plávanie. 

V to ráno, keď sa rozlúčili vo dverách a každý odchádzal do práce, mala Klára taký zvláštny pocit. Dohodli sa, že si po práci zájdu na večeru a pohár dobrého vína v blízkej reštaurácii.

Klára pracovala ako účtovníčka v menšej firme a Edo bol taxikár.

Keď Klára prišla do práce vybalila si svoje veci a pustila sa do hory papierov pred sebou. Stále však mala taký zvláštny pocit, akoby sa niečo malo stať. Pohrúžila sa do práce a prestala vnímať svoje okolie. Asi o jedenástej na jej stole zazvonil telefón. Bol to Klárin šéf. "Klára, príďte ku mne do koncelárie" zaznelo z telefónu. Klára zobrala papiere zo stola a kráčala k šéfovi. Vtedy sa už jej divný pocit začal pretavovať do niečoho reálnejšieho. Zaklopala a vošla dnu. Šéf sa tváril vážne a ona tušila, že to, čo jej povie, nebude príjemné.

"Klára" začal šéf smutným hlasom. "Viete, že si vašu prácu veľmi vážim ale žiaľ nastala situácia, keď musíme vo firme výrazne znížiť stavy a preto vás budeme musieť prepustiť." Kláre sa podlomili kolená, čakala hocičo ale toto...

Vyšla smutná z kancelárie a rozmýšľala, čo ďalej. Bude musieť začať hľadať novú prácu a to v dnešnej dobe nie je až také jednoduché. Rozhodla sa, že za daných okolností potrebuje plánovanú večeru zrušiť. Chcela sa doma večer v kľude s Edom porozprávať. Keď poobede odchádzala z práce, zavolala Edovi. Väčšinou zdvihol telefón hneď ale dnes to skúšala už po niekoľkýkrát a nedvíhal. Keď odchádzala z práce, všade po meste húkali sanitky. Asi sa niečo stalo. Tento zvuk ju znervózňoval lebo nepočula či mu to zvoní alebo nie.

Keď prišla domov, sadla si v kuchyni a rozmýšľala. Edo by mal byť každú chvíľu doma. No keď ani po hodine a pol neprichádzal, začala mať obavy. Ten pocit, ktorý mala ráno sa začal znásobovať, až kým...

Odrazu zazvonil zvonček pri dverách. "Čo si Edo zabudol kľúče?"  Vstala a išla otvoriť. Za dverami stáli dvaja policajti. 

"Vy ste pani Klára Lotová?" pýta sa policajt. "Áno, stalo sa niečo?" opýtala sa vydesená Klára.

Váš manžel mal dnes pooobede nehodu, ktorú žiaľ neprežil. Budete musieť ísť s nami, kvôli identifikácii. Toto už Klára nepočula. Zahmlilo sa jej pred očami a zosypala sa na zem. 

Keď sa prebrala a začala si uvedomovať, čo sa vlastne stalo, jej telo zovrel kŕč hnevu, žiaľu a bezmocnosti. Klára začala kričať a jej výkriky sa miešali s výbuchmi plaču. To boli tie sanitky, čo dnes tak húkali, to bol ten divný pocit, ktorý v sebe mala od rána. Koľko žiaľu dokáže človek uniesť za jeden deň?

Bol to taký obyčajný deň. To, ako skončil by si nik neprial ani v najhoršom sne.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?