Príbeh zo života - 5. časť

Autor: Monika Minárová | 29.10.2015 o 16:42 | (upravené 29.10.2015 o 17:23) Karma článku: 2,26 | Prečítané:  269x

Deň ôsmy.

Dnes je na RAP-ke veľmi zvláštny deň. Málokedy nás pustia za deťmi. Oľginmu Miškovi sa priťažilo. Dali tam aj taký záves, aby sme na neho nevideli, keď sme boli na chvíľu pozrieť deti. Začali mu postupne zlyhávať všetky životne dôležité orgány. Včera to vyzeralo celkom fajn a dnes? Z Miška pomaly uniká život. Len tam leží, bez pohybu. Celé oddelenie je nohách, nevieme čo sa bude diať. Všetci čakáme v napätí, stále voláme na RAP-ku, kedy nám dovolia vidieť naše deti. Predsa nás pustili.

Samko už celkom dobre vyzerá len má stále problémy s dýchaním. Myslím, že ma pomaly začína spoznávať, ale neusmeje sa, keď sa mu prihovorím. Len sa na mňa pozerá. Chápem to, veľa vytrpel a ešte je celý ubolený. Opäť musíme odísť. Niečo sa deje okolo Miška. Oľga plače a ja jej neviem pomôcť. Tak sa ju na izbe snažím aspoň utešiť.

„ Neboj sa Oľga“, hovorím jej. „Ešte budú pískať po chodbe Miškove topánočky.“  Akurát sa učil chodiť. Mal také topánočky, ktoré pri dotyku zo zemou pískali.

„Nebudú“, hovorí Oľga. „Zlyhávajú mu všetky orgány a už sa nič nedá robiť. Mám sa ísť s Miškom rozlúčiť. Odpoja ho od prístrojov lebo on už nežije.“

Nechcela som tomu uveriť. To predsa nie je možné.

Oľga odišla na RAP-ku a ja s ostatnými mamičkami sme čakali na chodbe na našom oddelení.

Odrazu počujeme na chodbe krik, plač až doslova kvílenie. Čo sa stalo? Dve sestričky vedú na izbu Oľgu. Je v hroznom stave. Miško zomrel.

Nedá sa slovami opísať bolesť ženy, ktorá príde o svoje dieťa. Sestričky po chvíli vyšli z izby a nastalo veľké ticho. Myslím, že jej dali niečo na upokojenie.

„Choď za ňou,“ pobádajú ma ostatné mamičky. „Si predsa s ňou na izbe.“

Vchádzam dnu, už viem, čo sa stalo. Ale netuším, čo jej poviem. V takejto situácii sa nikdy nedajú nájsť vhodné slová. Položila som jej ruku na rameno.

„Oľga.“ Nič. Má sklonenú hlavu.

„Oľga,“ skúšam sa jej opäť prihovárať ale ako keby ma vôbec nepočula.

Po chvíli zodvihla hlavu a tichučkým hlasom povedala: „Môjho Miška už niet.“

Začali sme plakať. V tej chvíli som myslela na jediné. Bože, prečo si taký nespravodlivý, prečo si tejto žene vzal dieťa? Mohla som si klásť aj tisíc otázok. V tej chvíli ani jedna nebola zodpovedaná. Pán Boh mal toto dieťatko tak rád, že si ho vzal k sebe.

Trvalo nejaký čas, kým Oľga zavolala domov. To, čo musela oznámiť manželovi bola asi najhoršia správa v ich živote. Manžela už predtým informovala, čo sa deje. A on už tušil, čo mu Oľga povie. Hneď dali Miškovi zvoniť na kostolných zvonoch. Bola to veľmi smutná nedeľa. Také dni si človek zapamätá navždy.

 

Deň deviaty.

Noc bola zlá, spať sa nedalo. Oľga bola veľmi nešťastná. Manžel v noci cestoval za ňou z východného Slovenska. Už aj s malou truhlou pre Miška.

Včera nás ešte pustili večer za deťmi, Miškova postieľka ani on tam už neboli. Bolo to také zvláštne.

Samko vyzeral celkom pokojný a tak je tomu aj dnes. Len má ešte stále opuch na dýchacích cestách. Stále sa mu prihováram, aby na mňa nezabudol. Mám pocit, že ma spoznáva a to ma teší. Môj manžel Riško chodí za nami každý deň. Jeho zdravotný stav sa zlepšil. Predtým ledva chodil ale teraz je už na tom dobre. Čo všetko dokáže urobiť psychika so zdravím človeka.

Evka dnes dostala informáciu, že keď nebude mať Miško teplotu a bude všetko v poriadku, idú zajtra domov. Teším sa spolu s ňou. Je to výborná správa.

Prišiel Oľgin manžel. Doniesol jej oblečenie, tak sa prezliekla do čierneho. Odchádzajú spolu vybavovať formality. Človek tu prežíva rôzne pocity. Na jednej strane smútok zo straty života, na druhej strane radosť a šťastie, keď niekto odchádza domov vyliečený. Tu nik nie je sám sebou, tu všetci prežívame každý s každým. Spolu prežívame pocity, ktoré sa striedajú ako dni. Sú jeden ako druhý a predsa každý iný.

Aj ľudské osudy sú tu rôzne, ale na týchto miestach ich život píše veľkými písmenami.

Kým som neprišla sem, do detského kardiocentra ani som netušila, aké rôzne choroby môžu mať také malé deti. Množstvo diagnóz, o ktorých som v živote nepočula. Myslela som si, že môj syn je jediný s takou chorobou. A dnes vidím, že som sa veľmi mýlila.

Samkovi sa pridružila ďalšia pooperačná komplikácia. Jeho pooperačný priebeh skomplikoval chylothorax, poextubačný stridor so sklonom k bronchospazmu a následnou infekciou horných dýchacích ciest . Teraz sa objavili výpotky. Zaviedli mu do boku hadičku. Cez ňu mala nahromadená tekutina vytekať von. „Chúďatko moje, čo sa na teba ešte prilepí?“

I keď už pomaličky prijímal potravu, museli mu ju prestať podávať. Nasledovala diéta. Takže žiadne mliečko, len umelá výživa.

Jazvu na hrudi už nemá prelepenú, krásne sa mu to hojí.

Poobede je Oľga s manželom ešte stále v nemocnici. Čakajú na správu z Miškovej hospitalizácie. Prišla si ešte po veci a potom sme sa rozlúčili. Pravdepodobne sa už nikdy nestretneme.

„Oľga, nikdy na teba nezabudnem,“ lúčim sa s ňou a pred očami mám Miškov obraz. Usmiaty blonďavý chlapček, na hlave vyčesaný kohútik. A pískacie topánočky, ktoré už nikdy neobuje.

 

pokračovanie zajtra...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?