Príbeh zo života - 2. časť

Autor: Monika Minárová | 26.10.2015 o 16:42 | (upravené 26.10.2015 o 18:44) Karma článku: 2,49 | Prečítané:  324x

 

Deň tretí.

Je 1. jún, MDD ani som si to neuvedomila. Na tento deň nikdy nezabudnem!

Vstala som veľmi skoro, vlastne som ani nespala. Samkovi urobili výplach čriev, naposledy mohol papať okolo polnoci. Ráno ho musím okúpať a keď ma zavolajú, odnesiem ho na operačnú sálu. Samko si spokojne spinká, až mi ho je ľúto zobudiť. Ale musím ho pripraviť. Je 7 hodín ráno, dieťatko je pripravené a dostali sme pokyn, že už môžeme ísť. Sanitárka nás odprevádza až k dverám, kde sú operačné sály. Nesiem svojho syna v náručí a v duchu sa snažím odriekať slová modlitby. Ale žiaľ, neviem si spomenúť na text. Čakáme v miestnosti vedľa operačnej sály. Prichádza žena v zelenom plášti, neviem či je to lekárka alebo asistentka. Priniesla v striekačke niečo na uspanie. ,,Keď chcete, vstreknite mu to do úst,“ hovorí. Urobila som ako mi povedala. ,,O pár minút prídem pre neho,“ povedala. ,,Zatiaľ ho držte na rukách , kým zaspí.“ Posledné minúty, posledné sekundy pred operáciou. Keby som mohla toto odvrátiť, urobila by som to. Dala by som mu svoje srdce len aby to nemusel podstúpiť. Spokojne mi zaspal v náručí, on nevie, čo ho čaká. Snažím sa mu prihovoriť: ,, Saminko, ty to zvládneš. Si veľký bojovník, tak bojuj, bojuj. Mamička bude pri tebe.“ Mala som pocit, že sa na mňa usmial. Pootvoril ústočká, akoby chcel povedať: ,,Neboj sa mama, ja to prežijem.“

Neviem, koľko času prešlo. Tá žena sa vracia a berie si Samka. Ešte rýchlo pusu na líčko. ,,Počkajte chvíľu, prinesiem Vám jeho veci.“ Odniesla ho a ja si stále dookola opakujem: ,, Buď silná, buď silná.“

Za pár minút mi priniesli jeho veci a ten pocit prázdna, ktorý ma v tej chvíli zaplavil sa nedá opísať. Zaliali ma slzy. Musela som ísť von, na vzduch. Vnímala som okolo seba ľudí, ktorí po mne nechápavo pozerali. Bolo mi to jedno. Môj syn v tejto chvíli bojuje o svoj život a ja nemôžem urobiť nič, aby som to nejako ovplyvnila. Ktovie ako dlho budem čakať na výsledok operácie. V týchto chvíľach mi pomohla práve Eva, moja kamoška. Za Miškom zatiaľ ísť nemohla, tak vyšla so mnou von. Sedeli sme na lavičke a po tvári sa mi kotúľali slzy. Boli to slzy bezmocnosti. Až v takýchto chvíľach si človek uvedomí význam slova zdravie.

Hodiny sa celé doobedie neuveriteľne vliekli, 8 hodín, 9, 10, 11. Bolo pol dvanástej a ja som už bola nervózna. Deti po operácii prevážajú na pooperačné oddelenie RAP. Mamičky tam môžu svoje deti navštevovať v určitých hodinách. Aj Eva bola za Miškom. Okolo pol jednej sa vrátili na izbu. Hovorila, že ich poslali preč, lebo vezú dieťa z operačky. Moje dieťa, bol to Samko. Kým dieťatko pripoja na prístroje a stabilizujú, nesmú tam byť návštevy. Od nej som teda vedela, že Samko to už má za sebou. Môj zlatý chlapček. Videla som na chodbe doktora, tak som sa išla opýtať ako dopadla operácia a či je Samko v poriadku. Ubezpečil ma, že všetko je tak, ako má byť a operácia prebehla bez vážnejších komplikácií. Bože ako som si vydýchla. No viem, že teraz nás čaká ešte dlhá cesta k uzdraveniu.

Je 13.30 – odchádzame na RAP-ku. Viem, čo ma tam čaká. Evka mi všetko povedala ale aj tak neviem, ako to zvládnem. Čakáme na chodbe, kým nám nedovolia vôjsť dnu. Konečne nás zavolali. Obliekame si dlhé, zelené plášte a vchádzame na pooperačnú sálu. Musíme si najskôr poriadne vydezinfikovať ruky. V miestnosti je 5 ostrovov života. Na začiatku som zbadala Miška ale moc to nevnímam. Sústredím sa na Samka. Pristupujem k ostrovu života a to, čo vidím, nemôže nechať suché ani jedno oko. Slzy mám už na krajíčku ale snažím sa ich silou mocou zastaviť. Samko tam leží nahý, drobnučký. Celý hrudník má prelepený, všade samá hadička. Jednu má napichnutú v krku, na rukách aj na nožičke. Vyzerá taký opuchnutý. Všade samý prístroj, je to desivé. Boli sme tam krátko lebo začínala vizita, tak sme museli odísť. Vyšli sme vonku a ja som už nebola schopná slov. Eva bola pri mne. Vyšli sme von, sadli sme si na lavičku pred nemocnicou a slzy, ktoré tak silno so mnou bojovali, nakoniec zvíťazili.

Keď som sa trochu spamätala, zavolala som manželovi. Mohol tam byť so mnou, lebo po operácii sme za Samkom mohli ísť spolu ale nechcel. Nedokázal by to. On je veľmi citlivý a ten pohľad by nezvládol.

Večer sme opäť mohli ísť za deťmi. Vtedy Samko otvoril oči ale nevnímal nič okolo seba. Bol to taký mútny pohľad až som sa zľakla. Opäť ho uspali. Deti museli byť po operácii tlmené. Nesmeli by sa moc hýbať, aby sa im pri nejakom pohybe, neporušila jazva. Bolo to veľmi čerstvé. Ten večer sme sa s RAP-ky vrátili okolo desiatej. Dlhšie sme tam byť nemohli. Bol to ťažký deň. Dala som si sprchu a išla som spať. Až vtedy som si uvedomila, že od nedele som poriadne nejedla. Vzala som si zo sebou do nemocnice celozrnný chlebík. Za tri dni som zjedla tri. Eva ma síce volala veľakrát, aby som sa išla najesť ale ja som na jedlo vôbec nemala chuť. Nedá sa myslieť na jedlo aj na choré dieťa.

pokračovanie zajtra...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?